Chránená krajinná oblasť (CHKO) Východné Karpaty je územie ležiace na severovýchode Slovenska. Hrebeň Karpát v tejto časti predstavuje nielen prirodzenú štátnu hranicu s Poľskom, ale aj hranicu CHKO Východné Karpaty a veľkoplošných chránených území  Jaśliski Park Krajobrazowy a Ciśniańsko-Wetliński Park Krajobrazowy nachádzajúcich sa na poľskej strane. Z východu má CHKO spoločnú hranicu s Národným parkom Poloniny, pričom táto hranica do roku 2002 neexistovala.

-je najväčšia a jediná sprístupnená vysokohorská kvapľová jaskyňa v Tatranskom národnom parku.

Nachádza sa neďaleko obce Tatranská Kotlina, v najvýchodnejšej časti Belianskych Tatier, vo vysokohorskom krasovom teréne. Vchod do jaskyne leží na severnom svahu Kobylieho vrchu, vo výške 890 m n. m., čo je asi 130 m nad hladinou riečky Belej. Jaskyňa bola známa zlatokopom už roku 1826, o čom svedčia uhľom písané mená a dátumy na jej stenách. Ich objav však ostal utajený. Až v roku 1881 vnikli do jaskyne jej prví známi objavitelia Július Husz a Johan Britz. Na ďalších objavoch sa podieľali aj B. Kaltstein a I. Verbovský.

Sprístupnená bola za veľkých ťažkostí roku 1884. Elektrické osvetlenie jaskyne zaviedli už v roku 1896, t. j. 12 rokov po objavení žiarovky.

Z celkovej známej dĺžky 3,5 km je verejnosti sprístupnených 1 135 m, s výškovým rozdielom 112 m. Je zaujímavé, že okolo roku 1934 sa v jaskyni robili pokusy so zaľadnením spodných častí, čím by vzrástla atraktivita jaskyne. Tieto pokusy boli aj pomerne úspešné, veľmi sa však pritom poškodila kvapľová výzdoba a praskali vápencové steny jaskyne, preto sa neskôr s pokusmi prestalo.

Pri vzniku Belianskej jaskyne, ktorej vývoj prebiehal od vrchného pliocénu až do konca pleistocénu, pôsobila erozívna a korozívna činnosť ľadovcových a atmosferických vôd v miestach vrstvových škár a tektonických línií.

Jaskyňa sa tiahne v smere S-J a vytvára tri morfologické časti - vstupné, výstupné a zostupné. Vstupné horizontálne časti, v ktorých sa nachádzajú komínové priestory pospájané umelými tunelmi, nemajú kvapľové útvary a javia stopy rútenia. Výstupné časti, ktoré sa začínajú Rázcestím, po 112 m od vchodu prudko stúpajú do výšky. Tieto priestory zahrňujú priestranné, rúcaním zväčšené dutiny, založené na vrstvových plochách. Z kvapľových útvarov tu vznikli nástenné vodopády(Vysoký dóm, Zbojnícka komora, Dóm SNP) a pagodovité stalagmity (Palmová sieň). Zvláštny je naklonený, 2 m vysoký a 1 m široký stalagmit v Zrútenom dóme, ktorý má podobu šikmej veže v Pise. Na plochšom hlinitom dne sa vytvorili menšie jazierka (Palmová sieň, Zlaté jazierko v Zbojníckej komore). Zostupné priestory prudko klesajú temer paralelne s výstupnými časťami najprv smerom na SZ, potom na SV.

Dómovité priestory, zväčšené oddrobovaním, sú vyzdobené kvapľovými vodopádmi (Vodopádový dóm, Hudobná sieň, Hlboký dóm). V Galérii je pozoruhodný stalagmit Biela pagoda, v Bielom dóme je zaujímavý Biely stĺp. Kvapľové útvary sú miestami odumreté, na iných miestach však lesklé, živené presakujúcimi atmosferickými vodami.V Belianskej jaskyni sa vyskytujú tri druhy netopierov: netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier fúzatý (Myotis myscinus) a netopier ostrouchý (Myotis blythi). Žije tu aj plch obyčajný (Glis glis) a v jazierkach bezpancierovec slepý (Bathynella chappuisi) a druhy z radu chvostoskokov (Colembolla). Na zhnitom dreve boli zistené plesne (Mucor mucedo, Penicilium glaucum). Teplota vzduchu v jaskyni kolíše medzi 5 - 5,8 °C, vlhkosť medzi 93 - 97 %.

: netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier fúzatý (Myotis myscinus) a netopier ostrouchý (Myotis blythi). Žije tu aj plch obyčajný (Glis glis) a v jazierkach bezpancierovec slepý (Bathynella chappuisi) a druhy z radu chvostoskokov (Colembolla). Na zhnitom dreve boli zistené plesne (Mucor mucedo, Penicilium glaucum). Teplota vzduchu v jaskyni kolíše medzi 5 - 5,8 °C, vlhkosť medzi 93 - 97 %.

Demänovská dolina

Najnavštevovanejšou lokalitou Nízkych Tatier je Demänovská dolina, ležiaca južne od Liptovského Mikuláša, na severných svahoch pohoria Nízke Tatry, ktoré predstavujú rozsiahly horský systém s hlavným hrebeňom tiahnucim sa v dĺžke 82 km smerom východ-západ, pričom najvyšie končiare presahujú nadmorskú výšku 2 000 m n.m. Najkrajšia dolina Nízkych Tatier meria 16 km. Tiahne sa od hlavného hrebeňa medzi vrchmi Ďumbier 2 043 m, vrcholmi Krúpova hoľa 1 927 m, Chopok 2 024 m, Dereše 2 003 m, Poľana 1 889 m na sever od liptovskej kotliny. Po stranách ju ohraničujú výrazné bočné hrebene. Dolina je súčasťou Národného parku Nízke Tatry, kde popri pozoruhodných scenerických, krajinárskych a estetických hodnotách je najcennejší Demänovský kras a Vrbické pleso. 

Ideálne lyžiarske terény, svetoznáme jaskyne, možnosť letnej turistiky, prekrásna fauna a flóra doplnená vhodnými klimatickými podmienkami dali v tejto doline podnet k vybudovaniu strediska cestovného ruchu, obce Demänovská Dolina, rozloženej vo výškovom pásme od 700 do 2 000 m n. m.

Dolina bola dlho známa len v radoch obdivovateľov podzemných krás.Preskúmaním a opismi s vyznačením zaľadnených a kvapľových časti v 19. a začiatkom 20. storočia sa stali Demänovské jaskyne známymi v celom kultúrnom svete. 

Druhý medzník v histórii doliny a dnešnej obce Demänovská Dolina bolo prvoradé rozhodnutie v roku 1936 vybudovať lanovku na Chopok. Od tohto momentu sa skladba návštevníkov v zimnom období grupuje z radov lyžiarov a mohutný rozmach cestovného ruchu si vynucuje budovanie doliny na vysokohorské stredisko zimných športov s medzinárodným významom. 

Záver obce tvorí miestna časť Jasná s dominantou Chopka vysokého 2 024 m n. m. Stredisko môže poskytnuť viac ako 2 000 postelí v hoteloch rôznych kategórii. Ďalšie ubytovacie možnosti sú v bezprostrednom okolí strediska. K dispozícii je kabínková lanovka, 5 sedačkových lanoviek, 17 lyžiarskych vlekov, 25 km upravených svahov a zjazdových tratí, ako aj 30 km terénov s možnosťou rekreačného lyžovania. 

Lyžiarsky areál ma väčší počet homologizovaných zjazdových tratí, na ktorých boli úspešne usporiadané preteky Svetového pohára, Európskeho pohára, Majstrovstvá sveta juniorov, Svetová Univerziáda a pod.

Zdroj: www.demanovskadolina.sk

Zemplínska šírava je vodné dielo na východnom Slovensku v povodí Bodrogu. Vodná plocha zaberá rozlohu 33 km² (druhá najväčšia na Slovensku), maximálnu dĺžku 11 km, maximálnu šírku 3,5 km, priemernú hĺbku 9,5 m a maximálnu hĺbku 14 m^[1].

Postavená bola v rokoch 1961-1965. Nádrž je vytvorená 6-8 (max. 12) metrovými hrádzami dlhými 7 346 m. Vodnú nádrž napájajú prevažne vody rieky Laborec prostredníctvom prívodného, tzv Šíravského kanála, vodu odvádza tzv. Zalužický kanál (do Laborca), z priehrady tiež vyteká Čierna voda.

Súčasťou nádrže je aj suchá nádrž (tzv. polder) Beša. Šírava slúži na rekreačné účely, plavbu, ochranu pred povodňami, na zavlažovanie a ako zdroj pre priemysel.

Cestovný ruch  

Zemplínska šírava je dôležitou oblasťou letného cestovného ruchu zemplínskeho turistického regiónu na východnom Slovensku, na jej brehoch sa nachádza 8 rekreačných stredísk. Na západnom brehu, v blízkosti mesta Michalovce, je lokalizované rekreačné stredisko Biela hora. Na severných brehoch ležia ďalšie rekreačné strediská: Hôrka (južne od obceVinné),Lúč Medvedia hora, Kaluža, Kamenec, (pri obci Kaluža), Klokočov (pri obci Klokočov) a Paľkov (medzi Klokočovom a Kusínom).

Košický kraj je organizácia štátnej správy na juhu Východného Slovenska. Má rozlohu 6 753 km² a žije tu vyše 766-tisíc obyvateľov. Bol zriadený reformou verejnej správy v roku 1996. Od roku 2007 je spravovaný Obvodným úradom so sídlom vKošiciach, ktorý nahradil dovtedajší Krajský úrad.

Bratislavský samosprávny kraj sa nachádza v západnej a juhozápadnej časti Slovenskej republiky, zaberá územie 2052,6 km² a svojou rozlohou je najmenším krajom Slovenskej republiky. Súčasný systém regiónov bol zavedený v roku 1996 a v roku 2002 sa administratívne regióny stali autonómnymi. Sídlom kraja je Bratislava.

Bratislavský región sa rozprestiera v západnej časti územia Slovenskej republiky, na rozhraní troch štátov – Rakúska, Maďarska a Českej republiky. Región hraničí na severe a východe s Trnavským regiónom,  na juhu s maďarským regiónom Győr-Moson-Sopron, na juho-západe  s rakúskym Burgenlandom a na západe s Dolným Rakúskom.

Územnú a sídelnú štruktúru Bratislavského kraja tvorí 73 obcí, z ktorých 1 má štatút hlavného mesta SR (Bratislava) a 6 má štatút mesta (Malacky, Stupava, Svätý Jur, Pezinok, Modra, Senec). Administratívne tvoria kraj hlavné mesto SR, Bratislava a tri subregióny  – Malokarpatský región, Podunajsko a Záhorie.

Bratislavský kraj ako najvýkonnejší región v ekonomike Slovenskej republiky sa podieľa cca 26% na tvorbe hrubého domáceho produktu SR. V hospodárstve Bratislavského kraja sú zastúpené všetky sektory založené na tradičnej priemyselnej výrobe tovarov. Medzi najdôležitejšie odvetvia priemyslu patrí chemický priemysel, automobilový priemysel, strojárstvo, elektrotechnický a potravinársky priemysel. V rámci prebiehajúcich štrukturálnych zmien v hospodárstve regiónu rastie význam terciárneho sektora najmä v oblasti obchodu a služieb, bankovníctva a poisťovníctva. Bratislavský kraj dlhodobo vykazuje najnižšiu mieru nezamestnanosti spomedzi všetkých krajov SR.

Turizmus v Bratislavskom regióne je veľmi důležitým ekonomickým sektorom kvôli jeho priaznivej polohe.  Atraktívne prostredie regiónu s veľkým množstvom fascinujúcich prírodných krás a rozvinutá infraštruktúra vytvára dobrý základ pre rôzne druhy turistických aktivít.

Pohorie Nízke Tatry boli vyhlásené Národným parkom v roku 1978. Hrebeň Nízkych Tatier sa tiahne západo-východným smerom v severnej časti stredného Slovenska v rozlohe 72 843 ha. V Nízkych Tatrách pod známym vrchom Kráľova hoľa pramenia tri významné slovenské rieky - Hron, Váh a Hornád. Národný park je bohatý na flóru a faunu, žije tu rys, mačka divá, ale aj medveď hnedý.

V Nízkych Tatrách sa nachádza veľký počet jaskynných systémov, hlboké lesnaté doliny, výborne značené turistické chodníky a známe lyžiarské centrá. Medzi najvyhľadavanejšie doliny patrí Demänovská dolina a Jánska dolina, kde boli objavené veľké jaskyne a priepasti. Najrozsiahlejším a zároveň najznámejším jaskynným systémom je systém Demänovských jaskýň, ktoré dovedna merajú 22 km. Ide o Demänovskú jaskyňu Slobody a Demänovskú ľadovú jaskyňu.

Najvyšším vrchom Nízkych Tatier je Ďumbier, vysoký 2034 m. Národný park Nízke Tatry je veľmi vyhľadávaný aj v zime pre svoje vynikajúce lyžiarské strediská, ako stredisko Jasná, ktoré sa nachádza pod vrchom Chopok (2024 m), stredisko Donovaly nachádzajúce sa v západnej časti pohoria a strediská Tále, Krpáčovo, Mýto pod Ďumbierom, Čertovica.

Krásna hôrka

Malebná gemerská krajina v srdci Slovenska bola oddávna považovaná za malú Európu, či za uhorské kráľovstvo v malom. Jej vrchy, doliny a mestečká stali sa dejiskom našich - európskych dejín. Unikátne zbierky hradného múzea a premeny architektúry lákajú návštevníkov takmer z celého sveta. Základ zbierkového fondu tvoria predovšetkým zbrane, ktoré tu boli vystavované už v 19. storočí. Mimoriadne hodnotné sú dnes súdobé fotografie zariadených hradných interiérov z prelomu 19. a 20. storočia dokumentujúce vzhľad starej expozície. Na hrade nájdete aj tzv. basetové rohy vystavené v malom hudobnom salóniku - nachádzajú sa tú až 3 zo svetového počtu 8. Hrad Krásna Hôrka ponúka tiež vzácne zbierky historického nábytku, zväčša z 18. a 19. storočia.
Zdroj:http://www.visitslovakia.com/krasna-horka/

Dóm svätej Alžbety je najväčší kostol na Slovensku s plochou 1 200 m² a kapacitou vyše 5 000 ľudí, a zároveň najvýchodnejšia gotická katedrála v Európe^[1]. Nachádza sa v strede Hlavnej ulice v Košiciach, pričom ju formuje do tvaru šošovky. Je hlavným chrámom Košickej rímskokatolíckej arcidiecézy a farským kostolom Farnosti svätej Alžbety v Košiciach. Vonkajšia dĺžka dómu je 60 m, šírka 36 m, výška severnej veže 59 m, hlavnej lode 24 m a bočných lodí 12 m. Stavba vrcholnej gotiky mala značný vplyv na staviteľskú činnosť v okolitých mestách Prešov, Bardejov, Sabinov, Rožňava a ovplyvnila aj výstavbu ďalších chrámov v Poľsku a Sedmohradsku (Sibiu, Brašov a Kluž).

Košická gotická katedrála sa začala stavať na konci 14. storočia a ukončenie výstavby sa datuje do roku 1508. Má svätyňu s päťdielnym uzáverom, dve veže, poschodovú sakristiu na severnej strane a dve kaplnky a predsieň na južnej strane. Jedinečná je vnútorná dispozícia chrámu, kde hlavnú loď a štyri bočné lode kríži v polovici ich dĺžky jedna priečna loď rovnakej výšky a šírky ako hlavná loď, s ktorou vytvára grécky kríž. Tým v strede katedrály vzniká objemný centrálny priestor a v exteriéri tri rovnocenné štíty s bohato dekorovanými portálmi, ktoré patria k vrcholom stredovekého kamenárskeho umenia v strednej Európe. Komplex Dómu a priľahlých stavieb Kaplnky svätého Michala a Urbanovej veže bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1970.

Predchodca Dómu

Vnútorná klenbová dispozícia trojloďovej katedrály pred puristickou prestavbou Dómu z konca 19. storočia. Schéma bez vyznačenia postranných kaplniek.

Najstarší kostol Košíc vznikol pravdepodobne okolo polovice 11. storočia a zasvätený bol svätému Michalovi. Vystavali ho na mieste súčasného Dómu v románskom slohu. Už ako farský kostol ho spomína i najstaršia písomná zmienka o meste z roku 1230. Po usadení nemeckých hostí v Košiciach v 40. rokoch 13. storočia, kedy sa svätá Alžbeta stala patrónkou mesta, došlo aj ku zmene pôvodného patrocínia farského kostola a zasvätili ho práve svätej Alžbete. Pri tejto príležitosti bol kostol upravovaný v druhej polovici 13. storočia v gotickom štýle. Kostol si zachoval románsku vežu, ale dostal gotickú klenbu a uzáver svätyne. Listina pápeža Martina IV. z roku 1283 už uvádza kostol ako zasvätený svätej Alžbete.^[2]

Základy tohto románsko-gotického kostola sa našli pri veľkej rekonštrukcii Dómu v rokoch 1882 – 1884. Svätyňa orientovaná na východ mala 11,5 × 10,25 m a jeho hlavná loď 27,8 × 14 m, celý priestor mal plochu 520 m². Tento farský kostol vyhorel okolo roku 1380, bol však upravený a udržiavaný v prevádzke až do výstavby súčasného Dómu. Dodnes sa z neho zachovalo niekoľko románskych artefaktov, ako napr. soška leva, bronzová krstiteľnica a niekoľko náhrobných kameňov.^[3]

Prvá etapa výstavby od konca 14. storočia do roku 1420 [upraviť]

Požiar starého kostola svätej Alžbety okolo roku 1380 bol vhodnou príležitosťou na stavbu nového okázalého chrámu, ktorý by zodpovedal významu stredovekých Košíc. Košický obchod a remeslá prežívali po udelení početných privilégií mestu anjuovskými panovníkmi obdobie konjunktúry. Bohatí mešťania financovali výstavbu gotickej katedrály s aktívnou podporou panovníka Žigmunda Luxemburského. Ten na ňu venoval polovicu výnosov košického tridsiatku.^[4] Stavbu výrazne podporovala i pápežská kúria. V roku 1402 vydal pápež Bonifác IX. odpustkovú bulu. Všetkým pútnikom, ktorí prispeli na košický Dóm, mali byť odpustené hriechy v takom rozsahu, v akom boli odpustené návštevníkom Chrámu svätého Marka v Benátkach alebo kaplnky Porciunkuly v Assisi.

Presný dátum začiatku výstavby nového chrámu nie je známy, predpokladá sa obdobie medzi rokmi 1380 (požiar starého kostola) a 1402 (prvá písomná zmienka). Prvá fáza stavebných prác trvala do roku 1420. V tejto etape bol kostol stavaný prv ako päťloďová bazilika. Výstavba prebiehala za súčasnej existencie starého kostola svätej Alžbety systémom obstavania novej katedrály okolo pôvodného objektu. Ako prvé sa začali stavať južné polygonálne apsidy bočných lodí. Nasledovala stavba južného obvodového múru, južného portálu a západnej steny, kde rozostavali prvé dve poschodia oboch veží vtiahnutých do pôdorysu chrámu.^[5] Na chráme pracovala v tomto období vyspelá stavebná dielňa - huta s väzbami na sliezsku gotiku, ktorá sa už na konci 14. storočia podieľala na výstavbe františkánskeho kostola v severnom kvartáli mesta. Z roku 1411 existuje zmienka o majstrovi Mikulášovi a z roku 1420 o Žigmundovom dvornom architektovi Petrovi z Budína.^[6]

Druhá etapa výstavby 1420 – 1440 [upraviť]

Združené točité schodisko

Schodisko Žigmundovej veže

Výraznú zmenu v koncepcii výstavby katedrály priniesla nová stavebná dieľňa – huta po roku 1420. Pre nedostatok písomných prameňov zostáva vedúci architekt huty anonymný. Päťloďová dispozícia bazilikálneho typu sa javila v čase neskorej gotiky už ako zastaraná. Snaha o vertikálnosť, odľahčenie hmoty a priestrannosť chrámu viedli k vybudovaniu trojloďovej katedrály, pričom zásadnou inovatívnou zmenou plánu bolo pridanie k hlavnej lodi rovnako vysokej priečnej lode. Táto bola situovaná netradične do stredu dĺžky hlavnej lode (v porovnaní s obvyklým krížením na styku so svätyňou), čím sa vytvoril unikátny centrálny halový priestor.

Do druhej stavebnej fázy spadá sochárska výzdoba portálov hlavnej a priečnej lode inšpirovaná gotickými dielami v Prahe a Krakove, ktorá predstavuje ukážku vrcholného gotického kamenárskeho umenia európskeho formátu. Vplyv parléřovskej huty pôsobiacej pri pražskej Katedrále svätého Víta, Václava a Vojtecha v druhej polovici 14. storočia sa prejavil aj pri tvorbe kráľovského oratória a naň vedúcich združených točitých schodov. Motív kružbového zábradlia oratória a kamennej pavlače nad sakristiou sú tiež pražské. Ďalej sa pokračovalo na výstavbe severného obvodového múru, polygonálnych apsíd severnej bočnej lode (paralely južných apsíd) a osembokých horných poschodí Žigmundovej veže. Na konci druhej stavebnej fázy bola katedrála pripravená na zaklenutie, a starý kostol bolo preto potrebné strhnúť. Dočasnú funkciu košického farského kostola prevzal paralelne budovaný, ale už okolo roku 1400 dokončený Kostol svätého Michala (dnes nazývaný kaplnkou).^[6]

Tretia etapa výstavby 1440 – 1462 [upraviť]

Po zbúraní starého kostola svätej Alžbety bol chrám zaklenutý hviezdicovou klenbou. Jednotlivé symetrické útvary klenbových polí boli navzájom odlišné a neprekrývali sa z jedného poľa do druhého. Do tejto stavebnej fázy spadá i pôdorysne najmladšia časť – svätyňa a sakristia. Dokončovala sa Žigmundova veža, v roku 1453 na jej piatom poschodí nechali vytesať novoudelený prilepšený erb mesta od kráľa Ladislava Pohrobka. Rok 1462 vytesaný nad vstupným portálikom do veže je rok ukončenia prác na veži.

Štvrtá etapa výstavby 1462 – 1490 [upraviť]

Po dostavbe Žigmundovej veže sa všetka pozornosť sústredila na dostavbu južnej veže, ktorá dostala pomenovanie po vtedajšom vladárovi a prispievateľovi na stavbu dómu Matejovi Korvínovi. Táto bola stavaná ornamentálnejšie a vertikálnejšie ako severná veža Dómu, pretože došlo k výmene stavebnej hute. Zároveň sa dokončoval južný štít a portál, na ktorom badať mnoho prvkov pripomínajúcich Matejovu donačnú štedrosť.

Od obdobia okolo roku 1464 do roku 1490 pôsobil na stavbe Dómu svätej Alžbety kamenár, ktorého meno uvádzajú historické pramene ako majster Stephan Lapicidus alebo Maister Steffen Staimecz werkmaister zu Khassaw.^[7] Bol chránencom kráľa Mateja a v meste vlastnil dielne s vlastnými pracovníkmi. Jeho vynikajúca povesť mu zaručila aj zákazku na stavbe nového chrámu vBardejove v rokoch 1464 – 1465. Majster Štefan vystaval v košickom Dóme bočné kaplnky, ktoré pôvodne na plánoch nefigurovali. Financovali ich bohaté meštianske rodiny. V roku 1475 bola postavená Kaplnka svätého Kríža senátorom Augustom Cromerom, v roku 1477 Kaplnka Panny Márie rodom Satmáryovcov a ku koncu toho istého storočia i dnes už neexistujúca Kaplnka svätého Jozefa pri severnej stene Dómu.

Z vnútorného zariadenia je dielom majstra Štefana kamenné pastofórium a pravdepodobne aj reliéf svätej Alžbety na stene sakristie. Štvrtá etapa výstavby katedrály spadá do obdobia vlády Mateja Korvína, ktoré prialo rozvoju umeleckých diel. V tejto dobe bol Dóm zariadený bohatým gotickým mobiliárom, z ktorého sa dodnes mnoho nedochovalo. Zachoval sa však hlavný oltár svätej Alžbety z rokov 1474 – 1477 od neznámeho umelca.

Ukončenie výstavby 1491 – 1508 [upraviť]

Po smrti kráľa Mateja nastali v Uhorsku boje o trón, počas ktorých poľsko-litovský regent Ján Albrecht v roku 1491 obliehal Košice a prvýkrát v dejinách ich delostrelecky ostreľoval. Dóm ostal ťažko poškodený. Jeho obnovou bol poverený Nikolaus Krompholz z Nisy. Asistoval mu prizvaný staviteľ Václav z Prahy. Podľa dochovaných nápisov na rímse západného priečelia spadajú opravné práce do rokov1496 – 1498. V rokoch 1496 – 1497 opravili Žigmundovu vežu, krov a štíty. Veža dostala hodiny. Pod ich vedením bolo dokončené aj presbytérium v roku 1508, ktorý sa pokladá za ukončenie výstavby Dómu. Dokladá to pergamenový zvitok s uvedeným rokom a menom staviteľa Kromholza nájdený v pilieri presbytéria po veľkej rekonštrukcii Dómu v roku 1908.^[6]

Doba reformácie [upraviť]

V roku 1556 zachvátil Košice rozsiahly požiar, ktorý poškodil aj Dóm. Zhorela strecha dómu aj s krovom a veľká časť vnútorného zariadenia.^[8] Potrebné opravy uskutočnil staviteľ Stanislav z Krakova, tesárski majstri Juraj a Gabriel a kamenár Matej. Po tomto roku pripadol Dóm do rúk protestantov. Tí ho vlastnili až do roku 1604, kedy ho násilne obsadili katolíci a jágerská kapitula, ktorá našla v meste útočisko od roku 1597. Incident sa stal jednou z hlavných rozbušiek následného protihabsburského povstania Štefana Bočkaja, ktorý venoval Dóm do rúk kalvínom. Jágerskej kapitule sa Dóm vrátil až v roku 1671rozhodnutím cisára Leopolda I. Vtedy vykonali na Dóme nevyhnutné opravy a umiestnili doň kapitulný poklad. Počas povstania Imricha Tököliho v rokoch 1682 – 1685 prešiel Dóm opäť do rúk protestantov. Na Žigmundovej veži nahradili katolícky kríž pozláteným kohútom. V roku 1685 sa Dóm dostal natrvalo do vlastníctva katolíkov. Jágerská kapitula bola zmocnená potrestať tých košických mešťanov, ktorí v priebehu povstania olúpili katedrálnu pokladnicu o monštrancie, kalichy a iné klenoty.

Doba baroka [upraviť]

V roku 1706 bol Dóm poškodený počas obliehania Františka II. Rákociho. Najviac poškodená zostala najmä jeho západná a južná strana. Po získaní mesta nechal Rákoci chrám v držbe katolíkov. Počas 18. storočia sa priebežne opravovali a skrášľovali jednotlivé časti katedrály. V druhej polovici 18. storočia mal kostol 14 oltárov (v porovnaní so súčasnými desiatimi). Barokovo-rokokovú helmicu s vyhliadkovou ochodzou dostala Žigmundova veža po požiari v roku 1775.

Fábryho rekonštrukcia 1858 – 1863 [upraviť]

Západná fasáda Dómu pred rekonštrukciou (skica Imricha Henszlmanna)

Po storočiach náboženských vojen a zanedbanej údržby bola obnova Dómu potrebná už na začiatku 19. storočia. V roku 1834 postihlo územie mesta zemetrasenie, v roku 1845 bolo zaplavené, pričom povodeň siahala až ku chrámu, ktorého dlažba sa na niektorých miestach prepadla. Pod vplyvom novogotického hnutia, šíriaceho sa v súvislosti s dostavbou katedrály v nemeckom Kolíne nad Rýnom, prevzal iniciatívu nad celkovou obnovou kostola biskup Ignác Fábry a zakladateľ umenovedy a pamiatkovej obnovy v Uhorsku Imrich Henszlmann.

V roku 1857 bol založený Spolok kostola svätej Alžbety, ktorého členovia prispievali na opravu katedrály. Tá sa konala v rokoch 1856 – 1863 pod dohľadomCisársko-kráľovskej centrálnej komisie na ochranu a obnovu stavebných pamiatok a asistoval pri nej sám Henszlmann. Práce viedli stavitelia Karol Gerster a Ladislav Frey. Fábryho rekonštrukcia sa dotkla výmeny niektorých portálnych sôch, výmeny šindľov za keramické škridle, osadenia nových vitráží, opravy južnej predsiene a romantizujúcej výmaľby interiéru. Naopak neodstránila dôležité statické narušenie konštrukcie Dómu, ktoré bolo v tom čase už zjavné. Niektoré piliere boli vychýlené zo svojej osi. Ich základy stáli na vrstve štrku presiaknutej spodnou vodou. Praskliny v klenbách a na rebrách pri rekonštrukcii zamietli maltou alebo vyklinovali drevom. Neodborný postup mal za následok, že po víchriciach v roku 1875 zostala katedrála v takmer havarijnom stave. Klenbovému systému hrozilo zrútenie.

Veľká rekonštrukcia 1877 – 1896 [upraviť]

Nerealizovaný Steindlov návrh na dostavbu veží Dómu svätej Alžbety

Na neblahý stav košického Dómu upozorňoval uhorskú vládu vtedajší biskup Ján Perger. V roku 1872 vznikla Uhorská dočasná pamiatková komisia, ktorej funkciu tajomníka zastával Košičan Imrich Henszlmann. Veľká rekonštrukcia Dómu, realizovaná v rokoch 1877 – 1896, sa stala jednou z priorít pamiatkovej komisie a financovaná bola prevažne uhorskou vládou zo štátneho rozpočtu.

Za hlavného projektanta prác bol vymenovaný profesor stredovekej architektúry na budapeštianskej Technickej univerzite, najvýznamnejší architekt uhorskej neogotiky, Imrich Steindl. Na základe prasklín v klenbách usúdil, že rozloženie pilierov v lodi je hlavnou príčinou havarijného stavu statiky chrámu. Vypracoval úplne novú puristickú projekciu prestavby Dómu, pričom došlo k prebudovaniu katedrály z trojloďovej na päťloďovú pridaním ďalšieho radu pilierov a arkád v bočných lodiach. Tvarom originálne stredoveké hviezdicové klenby tak hlavných, ako aj bočných lodí boli prebudované na sieťové. Starý chór bol odstránený, na jeho mieste Steindl vybudoval jeho predĺženú repliku s väčším počtom pilierov. Ďalšie zásahy sa týkali aj exteriéru – úprava obvodových múrov a štítov lodí, oporných pilierov,chrličov, ríms a okenných kružieb. Výrazne bola obnovená plastiková výzdoba portálov a vymenená striežka Matejovej veže. Neskorogotická Kaplnka svätého Jozefa na severnej strane bola odstránená ako slohovo nečistá. Vytvorená bola neogotická vežička na krížení hlavnej a priečnej lode (sanktusovník).

Pôvodným Steindlovým plánom bolo prestavať všetky negotické prímesi na katedrále. Navrhoval nahradiť rokokovú helmicu Žigmundovej veže osemhranným ihlanom s bohatou kamenárskou výzdobou. Počítal aj s dostavbou Matejovej veže v štýle objemných katedrálnych veží nemeckej neogotiky. Tieto zámery však pamiatková komisia odmietla a požadovala čo najúspornejšiu výmenu starých kamenných častí za nové. Regotizácia veží sa nerealizovala aj pre nedostatok finančných prostriedkov. Táto skutočnosť sa odrazila pri hľadaní čo najlacnejšieho stavebného materiálu. Pri výmene oporného systému svätyne v rokoch 1878 – 1882 bol použitý lacný, ale nekvalitný pieskovec z kameňolomu pri obci Spišské Vlachy. Jeho rýchlo zvetrávajúci povrch mal za následok, že už v 20. rokoch 20. storočia museli byť fiály a chrliče zo svätyne odstránené, pretože ohrozovali chodcov na Hlavnej ulici.^[9] Pri ďalších prestavbách po roku 1882 bol použitý už kvalitný pieskovec z Králikov pri Banskej Bystrici.^[10]

Hlavným stavbyvedúcim veľkej rekonštrukcie Dómu bol v rokoch 1877 – 1880 Jozef Weber, ktorý viedol aj práce na regotizácii Chrámu svätého Egídia v Bardejove. V rokoch 1880 – 1896 bol hlavným stavbyvedúcim viedenský staviteľ Fridrich Wilhelm Fröde. Dozor nad stavbou mal rakúsky architekt Friedrich von Schmidt, ktorý v tom čase novogoticky upravoval Dóm svätého Štefana vo Viedni a hrad Karlštejn v Čechách. Potom, čo hlavný architekt – von Schmidtov žiak – Imrich Steindl začal pracovať na budove budapeštianskeho parlamentu (v roku 1885), stal sa jeho nástupcom Otto Sztehló. Tento architekt už pri rekonštrukcii Matejovej veže uplatnil konzervačnú metódu, na rozdiel od puristickej metódy jeho predchodcu. Od novogotických prestavieb bola uchránená Žigmundova veža, Matejova veža (okrem striežky), vnútorné strany obvodových múrov, stredoveké portály s reliéfmi, kamenný inventár interiéru a celá svätyňa (iba interiérová časť).

Slávnostné posvätenie – konsekrácia – novozrekonštruovaného Dómu jágerským arcibiskupom Jozefom Samassom sa konalo pri príležitosti miléniových osláv príchodu Maďarov do vlasti v roku 1896. Do tohto roku sa datuje aj početné novododané neogotické zariadenie chrámu (oltáre, sochy, obrazy), ktoré pre košickú katedrálu zakúpil darom uhorský klérus, predovšetkým košický biskup a mecenáš Žigmund Bubics.

V roku 1906 postavili pod severnou bočnou loďou novú katedrálnu kryptu podľa projektu Frigyesa Schuleka pre uloženie prenesených pozostatkov kniežaťa Františka II. Rákociho a jeho spoločníkov z Turecka.

Rekonštrukcia 1978 – dodnes [upraviť]

Farebne glazovaná škridľa

Expozícia v Žigmundovej veži

V roku 1970 bol areál Dómu svätej Alžbety vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Samotné vyhlásenie podnietilo následnú pamiatkovú starostlivosť o túto vzácnu stavbu, ktorej stav nebol ani po relatívne nedávnej veľkej rekonštrukcii z rokov 1877 – 1896 najlepší, práve pre nekvalitný pieskovec použitý pri výmene kamenných článkov na vonkajšej strane presbytéria. Všetky profilované architektonické útvary (fiály, chrliče, rímsa) boli buď zničené dažďovou vodou, alebo demontované. V značne zvetralom stave sa nachádzala kamenárska výzdoba severného portálu.^[9]

Rekonštrukčné práce na Dóme sa začali v septembri 1978 podrobnou architektonickou dokumentáciou, po kratšej prestávke sa opäť rozbehli v roku 1984. Medzitým úrady začali s komplexnejším riešením pamiatkovej obnovy centra Košíc, ktoré bolo v roku 1983 vyhlásené za najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku. Ďalším faktorom prispievajúcim ku zvýšenej starostlivosti o Dóm bolo vylúčenie automobilovej dopravy z Hlavnej ulice v roku 1984 a električkovej v roku 1986.

Pri opravách katedrály sa zvolil postup metódy zachovávania stavu z veľkej rekonštrukcie z konca 19. storočia.^[11] Najprv sa opravovala strecha hlavnej a priečnej lode, kde vymenili keramickú farebne glazovanú škridľu pri zachovaní pôvodného vzoru z konca 19. storočia. Rekonštruovaný bol sanktusovník, na ktorom bolo potrebné doplniť 264 kusov klampiarskych dekorácií. V roku 1989 sa predpokladalo, že rekonštrukčné práce budú stáť štvrť miliardy korún a potrvajú do roku 2005.^[12]

V rokoch 1985 – 1992 rekonštruovali najpoškodenejšiu stranu svätyne a sakristie. Práce boli zverené poľskej firme Pracownie Konserwacji Zabytkow z Wroclawi. Bolo potrebné vytvoriť nové korunné rímsy, chrliče a fiály – podľa dostupných pramenných materiálov a projektovej dokumentácie Archívu mesta Košice. Podobne boli zhotovené aj schodiskové vežičky na styku lode so svätyňou. Pri obnove chrličov sa vychádzalo z originálnych stredovekých vzorov zachovaných v muzeálnych zbierkach. Táto fáza rekonštrukcie zahrňovala aj opravu interiéru svätyne.

V rokoch 1992 – 1995 sa rekonštruovala južná fasáda (čistenie a konzervácia), vrátane vitráží svätyne a južnej fasády. Dôslednou obnovou prešla Žigmundova veža v rokoch 1995 – 1997, kedy bola vymenená medená rokoková helmica. Očistené pozlátené klampiarske ozdoby sú originálmi z roku 1775. V roku 2008 bola dokončená rekonštrukcia Rákociho krypty a v roku 2009 rekonštrukcia najvzácnejšieho severného portálu. Momentálne prebiehajú rekonštrukčné práce na severnej a západnej fasáde, vrátane Matejovej veže. V interiéri sa pracuje na opravách klenieb a pilierov hlavnej a priečnej lode, vrátane Kráľovskej empory.

INTERIÉR

Oltáre [upraviť]

Kamenné pastofórium, mandorla s Madonnou a hlavný oltár svätej Alžbety

Oltár sv. Antona

Hlavný oltár svätej Alžbety [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hlavný oltár Dómu svätej Alžbety

Oltár zhotovený v rokoch 1474-1477 patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky stredovekého umenia na Slovensku. Je výnimočný tým, že pozostáva z dvoch párov pohyblivých krídel, pričom každé z nich nesie na jednej svojej strane šesť gotických malieb. Spolu tak vytvára súbor 48 scén, ktoré sú tematicky rozdelené do troch cyklov (alžbetínsky, pašiový a adventný). Takýto typ pôvodného oltára s trojakou kompozíciou cyklov na dvoch pároch krídel sa zachoval ako jediný v Európe.^[13]

Oltár Navštívenia Panny Márie [upraviť]

Krídlový oltár z roku 1516 dal vyhotoviť bohatý košický kupec Michal Günthert. Ústredným motívom oltára je súsošie stretnutia Panny Márie a svätej Alžbety Biblickej, umiestnené v arche. Oltár má po stranách jeden pár pohyblivých krídel. Otvorené znázorňujú scény: Anjelské pozdravenie, Narodenie, Klaňanie troch kráľov a Útek do Egypta, zatvorené znázorňujú postavy svätých: Katarínu Alexandrijskú, Jána Krstiteľa, Barboru a Jána apoštola. Predela je maľovaná motívmi: Vir dolorum, Panna Mária, svätý Ján Evanjelista, svätý Michal a Margita Antiochijská. Poslední svätí boli zároveň patrónmi mecenášskej rodiny Günthertových. Na rozdiel od hlavného oltára svätej Alžbety je nástavec oltára Navštívenia Panny Márie pôvodný neskorogotický. Zdobia ho tri súsošia – legenda o troch manželstvách svätej Anny, ďalej plastiky apoštolov a na vrchole plastika Madonny.

Oltár svätého Antona Paduánskeho [upraviť]

Zvláštnosťou tohto oltára je, že je zloženinou dvoch neskorogotických oltárov z prvej polovice 16. storočia, ktoré sa zachránili po veľkom požiari mesta v roku 1556. Maľby krídel sú najstaršie datované zo všetkých oltárnych malieb v katedrále. Znázorňujú po oboch stranách 16 svätých. Do pôvodnej archy umiestnili v roku 1860 oltárny obraz svätého Antona Paduánskeho od košického maliara Františka Klimkoviča.

Oltár Mettercie [upraviť]

Neogotický oltár z konca 19. storočia bol vyhotovený na objednávku košického biskupa Žigmunda Bubicsa pre umiestnenie novonájdeného neskorogotického obrazu Mettercie. Vzácna maľba tirolskej proveniencie, pochádzajúca z roku 1516, znázorňuje svätú Annu Samotretiu a rodokmeň starozákonného Izaiáša. Maľbu nechala vyhotoviť rodina lekárnika Bartolomeja Czottmana, pričom lekárnik a jeho manželka sú na maľbe vyobrazení aj so svojimi erbmi, medzi ktorými je umiestnený erb Košíc (podľa poslednej erbovej listiny). Za mestským erbom je mažiar – znak lekárnikov.

Pohľad do hlavnej lode katedrály

Oltár svätej Anny [upraviť]

Je jedným zo série neogotických oltárov z roku 1896 zakúpených do katedrály pri príležitosti miléniových osláv príchodu Maďarov do vlasti a zároveň ukončenia reštaurácie Dómu. Oltár je darom vtedajšieho úradujúceho biskupa, mecenáša Žigmunda Bubicsa. Nachádza pri jednom z južných pilierov hlavnej lode. Oltáru dominuje socha svätej Annypoučujúcu malú Pannu Máriu. Po stranách sú sochy svätého Žigmunda Burgundského a svätého Michala. Na oltárnej polici dvaja anjeli rozvíjavú Veronikino rúcho.

Oltár Troch kráľov [upraviť]

Oltár daroval biskup Žigmund Bubics Dómu v roku 1896. Zakúpil ho v Paríži. Je umiestnený pri stene severnej lode v susedstve Žigmundovej veže. Znázorňuje troch východných mudrcov prinášajúcich dary Panne Márii s dieťaťom. Na vnútornej ploche krídel je po jednom reliéfe biskupa. Na predele oltára je vyobrazený reliéf svätej Anny, po bokoch sú reliéfové postavy svätej Alžbety Uhorskej a svätého Mikuláša s troma zlatými guľami.

Oltár svätého Jozefa [upraviť]

Oltár daroval Dómu vacovský biskup Konštantín Schuster v roku 1896. Vyhotovil ho peštiansky sochár Ľudovít Lantay. Niektoré časti boli zakúpené v Bruseli. Oltárny stôl je vytesaný zo šiklošského mramoru. Ústredná socha svätého Jozefa vysoká 120 cm je vytesaná z karrarského mramoru.

Oltár svätého Štefana kráľa [upraviť]

Oltár je umiestnený v severnej bočnej lodi nad kryptou Františka II. Rákociho. Košický kanonik František Pagáč venoval oltár Dómu v roku 1896. Vyhotovil ho tirolský rezbár Ferdinand Stufflesser. Ústredným motívom oltára je reliéf kľačiaceho prvého uhorského kráľa svätého Štefana pred madonou s dieťaťom žehnajúcou uhorskú kráľovskú korunu. Pod oltárnou skriňou sa nachádzajú tri reliéfy: Narodenie Krista, Spasiteľov krst a Nanebovstúpenie. Po stranách skrine stoja sochy uhorských svätých Margitu, Ladislava, Imricha a Kunhutu. Jedna socha zdobí aj nástavec oltára, ktorá spodobňuje svätú Alžbetu.

Oltár Troch košických mučeníkov [upraviť]

Svätí košickí mučeníci Melichar Grodecki, Marek Križin a Štefan Pongrác boli vyhlásení za blahoslavených v roku 1905. Im zasvätený oltár vyhotovil v roku 1923 v Banskej Bystrici Ľudovít Tihanyi. Je situovaný do juhovýchodného kríženia hlavnej a priečnej lode. V tabernákulu na predele oltára sú uložené ostatky mučeníkov v bohato zdobenom relikviári. Reliéfy po stranách oltárnej skrine znázorňujú výjavy zo života a mučenia košických mučeníkov.

Oltár svätého Kríža [upraviť]

Je najmladším oltárom katedrály. Nechal ho vyhotoviť kanonik Lajos Konrády. Bol zhotovený v Košiciach v roku 1931 Vojtechom Buchnerom na pamiatku obetí prvej svetovej vojny. Dve železné tabule pri oltári nesú mená všetkých ľudí, ktorí prispeli na oltár.

Neinštalované oltáre     oltár Poslednej večere Pána – triptychový oltár z poslednej tretiny 15. storočia je rozkúskovaný v depozite Východoslovenského múzea.

• Oltár svätého Jána Krstiteľa – neogotický oltár, zhotovený pre vzácnu, olejovou temperou obojstranne maľovanú tabuľu z roku 1516. Stál v katedrále do roku 1944. Po rekonštrukcii v rokoch 1965 – 1970tabuľu získalo Východoslovenské múzeum. Na jednej strane tabule je výjav Ježišovho krstu v Jordáne, na druhej strane Mučenie svätého Jána. Ide o mimoriadne kvalitné maľby s citeľným vplyvom nizozemského renesančného prúdu.
• Oltár Smrti Panny Márie – pôvodný gotický oltár nebol po roku 1943 inštalovaný, zachovala sa iba jeho predela, ktorá je toho času stratená v areáli skladu Dómu.
  

  Košická gotická dielňa
  

  Dóm svätej Alžbety je dielo nadregionálneho charakteru, ktoré svojimi umeleckými hodnotami zaujalo prvoradé miesto v slovenskom stredovekom umení. Stavba chrámu si vyžadovala koncentráciu organizovanej pracovnej činnosti staviteľov, kamenárov, maliarov a umeleckých remeselníkov. V košických stavebných hutách sa sústreďovali majstri s linkami z viacerých miest Európy. Druhá stavebná huta s väzbami na sliezsky Vroclav, českú Prahu a malopoľský Krakov obohatila stavbu o najvzácnejšie architektonické detaily, z ktorých treba osobitne vyzdvihnúť trojicu portálových štítov s bohatou kamenárskou výzdobou, predstavujúcou výtvarne najhodnotnejší prínos Dómu pre slovenské umenie polovice 15. storočia. Pri košickom chráme sa tak v období neskorej gotiky vytvoril široký umelecký okruh, ktorého špecifikom bolo prelínanie vplyvov severoeurópskych ohnísk doznievajúceho gotického štýlu s podnetnými poznatkami nastupujúcej renesancie, prichádzajúcej z dvora hlavného mesta Budín.^[30]

  Samotná stavba chrámu podnietila aj výstavbu priľahlých doplňujúcich stavebných objektov, bez ktorých by nebolo mesto s nedokončeným kostolom funkčné. Kaplnka svätého Michala a Urbanova veža sú samostatne stojace súčasti komplexu Dómu s veľkou umeleckou hodnotou.

  Majstri košického umeleckého okruhu odchádzali pracovať do iných uhorských miest (Budín, Diósgyőr, Bardejov), kde získavali zákazky na stavbu miestnych cirkevných i svetských stavieb. To svedčí o značnej popularite košickej dielne. Podľa košického vzoru sa budovali kostoly v Prešove, Sabinove, Rožňave a Moldave. Kráľovská empora košického chrámu sa stala predlohou pre podobné projekty v Chráme svätého Jakuba v Levoči a Chráme svätého Egídia v Bardejove. Dosah košickej dielne siahal na ďalšie chrámy v Poľsku, Maďarsku a vRumunsku (sedmohradská oblasť, mestá Brašov, Kluž, Sibiu).^[31]

  Rovnako pompézne ako pri stavbe chrámu postupovala košická mestská rada aj pri zabezpečovaní hlavného oltára. Hlavný oltár Dómu svätej Alžbety má najrozsiahlejšiu maliarsku výzdobu v celej Európe (48 malieb na jednom oltári). Bol vzorom pre tvorbu ďalších oltárov v regióne, napr. oltára svätej Alžbety v Bardejove. Sochy košického hlavného oltára, najcennejšia pamiatka slovenského neskorogotického sochárstva, vykazujú mnohé podobnosti s dielom Nicolausa Gerhaerta v Kostnici a so švábskym umeleckým okruhom. Sloh oltára prevzal majster Ján Weiss pri zhotovovaní hlavného oltára Chrámu svätého Mikuláša v Prešove. Zvláštnu zmienku si zasluhujú plastiky súsošia košickej Kalvárie. Svojou dramatickou expresívnosťou presahujú rámec krásneho slohu a prinášajú záblesky novej orientácie európskeho umenia.^[32]

  Romantický mýtus gotického dómu
  

  Dóm svätej Alžbety, najvýznamnejšia stavba uhorskej vrcholnej a neskorej gotiky, sa stal v 19. storočí predmetom záujmu romantických vzdelancov. Obdiv a štúdium Dómu odštartoval košický rodák Imrich Henszlmann v roku 1846 publikovaním monografie o miestnych stredovekých kostoloch. Dielo Kassa városának ó-német stylű templomairól (Košické kostoly staronemeckého štýlu)^[33] vynieslo Henszlmannovi titul zakladateľa umenovedy a pamiatkovej obnovy v Uhorsku. Od roku 1872 zastával funkciu tajomníka Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie, ktorej jednou z najvýznamnejších reštaurátorských akcií bola veľká rekonštrukcia Dómu v rokoch 1877 – 1896. Dozor nad pamiatkovou obnovou košickej katedrály bol zverený rakúskemu architektovi Friedrichovi von Schmidtovi, ktorý 15 rokov pôsobil na dostavbe chrámu v Kolíne nad Rýnom a v čase reštaurácie Dómu viedol reštauračné práce na Dóme svätého Štefana vo Viedni a na hrade Karlštejn v Čechách. Jeho žiak Imrich Steindl bol autorom novej prestavby Dómu v duchu purizmu. Predtým, ako sa venoval košickému Dómu, reštauroval hrad Vajdahunyad v Sedmohradsku a bol autorom nových neorenesančných budov v Budapešti (Nová radnica, Palác Obchodnej a priemyselnej komory). Na Slovensku boli pod jeho taktovkou neogoticky upravované chrámy v Bardejove a Spišskej Novej Vsi. Jeho najslávnejším dielom však zostáva budapeštiansky parlament.

  V rokoch 1880 – 1896 bol hlavným stavbyvedúcim reštaurácie viedenský staviteľ Fridrich Wilhelm Fröde. V mnohých článkoch, v dennej tlači a odbornej spisbe, podal svedectvo o prebiehajúcich prácach. Po dokončení veľkej rekonštrukcie v roku 1896 sa Dóm svätej Alžbety stal učebnicovým príkladom pamiatkovej obnovy v Uhorsku. Gotická architektúra košickej katedrály bola študovaná ako norma uhorského stredovekého štýlu – národne orientovaného romantizmu. Prispeli k tomu mnohé teoretické práce od autorov Sándora Nyáriho, Kornela Divalda, Otta Sztehlóa alebo Ernő Marosiho.^[34] Veľká pozornosť bola v roku 1906 venovaná výstavbe novej krypty pre uloženie ostatkov uhorského vodcu kniežaťa Františka II. Rákociho. Úloha bola zverená budapeštianskemu architektovi Frigyesovi Schulekovi, ktorý sa preslávil neogotickou prestavbou Matyášovho chrámu a Rybárskou baštou na budínskom hradnom kopci. Na Slovensku realizoval i dotvorenie radnice v Levoči, rekonštrukciu františkánskeho kostola v Bratislave a regotizáciu veže hlavného chrámu v Prešove.

  Rozmerná hmota katedrály a jej výnimočnosť spomedzi iných mestských stavieb sa odzrkadlili na vývoji miestneho historizujúceho štýlu v architektúre košických novogotických budov. Štúdium architektúry Dómu viedlo domácich architektov k uplatneniu získaných poznatkov v ich ďalšej tvorbe. Vitézov dom na Hlavnej ulici z roku1849 bol prvým palácovým domom v Uhorsku s neogotickou fasádou. V roku 1860 ho nasledoval Makranského nájomný dom na Rooseveltovej ulici. Pri stavbe Jakabovho paláca sa dokonca použili niektoré vyradené chrliče z Dómu a zakomponovali sa do fasády tejto romanticko-eklektickej stavby.^[35] Iné architektonické časti skončili ako náhrobky a ozdoby na cintorínoch, prípadne ako dekorácie v záhradách.^[31]

  Zdroj: Wikipédia